Zmeny ideálov

"It´s just... A lot of things had changed..." Ramenom som sa opierala o jeho plece, ale môj pohľad smeroval kamsi úplne inam. Ponad zátoku, až na druhú stranu útesu, kde blikali svetlá pouličných lámp a prechádzajúcich aut, ktoré odtiaľto z hora vyzerali smiešne malé.

On sa však len zasmial a ja som pevnejšie v prstoch zovrela plechovku piva. Vraj prečo sa čudujem, tu sa vzťahy menia. Hlavne ak už trvajú nejaký čas. Slnko, more, chlast a baby v bikinách všade na okolo.

Mal pravdu... na druhej strane - to on sedel doma (v našom spoločnom byte) na zadku, zatiaľ čo ja som sa po ďalšej z našich hádok vybrala von. 

S kolegom. 

Na útes. Zvláštne okúzľujúce miesto - obzvlášť pod hviezdami, pri ťahavých tónov romantických piesni Eda Sheerana a zvukoch vĺn narážajúcich o poprežie. 

Cudzí v cudzine

Natiahla som k nemu ruku a ozval sa zvuk štrngnutia pohárov.

Usmiala som sa. Koľká romantika...

Sedeli sme s vínom na zemi v jeho detskej izbe. Pred nami otvorený kufor a za nami vyprázdnená skriňa. Tvrdil, že začíname novú kapitolu našich životov. Patetické? Možno, ale bolo na tom niečo pravdy.

Odchádzali sme predsa spolu - na slnečný ostrov v Stredozemnom mori. Pred nami malo byť krásne leto - 5 mesiacov preč od všetkých, ktorých poznáme - len my dvaja a nové zážitky / dobrodrúžstva / skúsenosti.

Vtedy som to brala ako splnený sen. Moja dilema sa predsa vyriešila sama a takto budem s ním a ešte aj tam, kde som chcela byť.

Keď však nad tým teraz uvažujem, malo my napadnúť, že to bude skôr skúška nášho vzťahu...

(c)hladné pocity

Dávno som počula o tom, že to bolí. Ale veriť tomu? Vždy mi to prišlo patetické... Mantrou mi bolo,
že človek má v sebe zakorenenú priveľkú sebeckosť na to, aby sa trápil kvôli inému viac, ako kvôli sebe.

A predsa sa teraz na mňa z tmavého skla pootvoreného okna dívala len vlastná tvár. Akási bledá maska, ktorú som ani nepoznávala. 

Mala som nenormálnu chuť zapáliť si. Cigarety, trávu, čokoľvek... Len pre nejaké to masochistické ukojenie chúťok cítiť v hrdle ten pálivý pocit dymu vchádzajúceho  do pľúc.

Dilema

A zas tu sedím. Už niekoľko hodín zhrbená za počítačom nad hlúpou seminárkou, ktorá sa nie a nie dopísať.

Prečo? Pretože hlavou som, kdesi úplne inde. Pri ňom - od neho. Zmätená z toho, čo má prísť, by som najradšej zastavila čas. Alebo si aspoň vytvorila vlastnú dúhovú bublifukovú bublinku, v ktorej by som si pokojne nažívala a vykašľala sa na celý svet - to by bol pekný život...

Ale nie. 

Namiesto toho som hodená do sveta "veľkých rozhodnutí". Bez možnosti vysvetliť niekomu, že ja v skutočnosti vôbec NEVIEM, čo chcem.

Vlastne mám len dve možnosti: 1) odísť - užiť si 5 mesiacov v dokonalej dovolenkovej destinácii. Ďaleko od každodenného stereotypu. Spoznať nových ľudí. Zabaviť sa. Pracovať. Získať skúsenosti. Zarobiť si. - A najmä naivne dúfať, že keď sa vrátim ešte stále medzi nami zostane aspoň kúsok toho, čo máme teraz. Ale viete, 5 mesiacov je 5 mesiacov. (Čo je na jednej strane aj výhoda, keď skončíte v medziročníku a aj tak doma nemáte čo robiť.)

2) ostať - užiť si mesiac voľna. Odísť s ním k "slovenskému moru". Preč od každodenného stereotypu. Spoznať nových ľudí. Zabaviť sa. Pracovať. Získať skúsenosti. Niečo si zarobiť si. - A stráviť "romantické prázdniny" na bláznivých žúrkach spolu, s tým, že by sme si vlastne skúsili spoločné bývanie.

Ale vlastne mám len večnú ženskú dilemu, či dať prednosť srdcu alebo hlave. Byť chlap, tak nad tým uvažovať nemusím...

Why me?

Tak trocha som sa v tom už začala strácať.  Plány do budúcnosti, sny, fantázie. Všetko sa to zlialo do jedného.
Čas sa v jednom okamihu z nenazdania zastavil.
Mám pocit,  že najbližší rok sa neposuniem absolútne nikam. A to nie len z toho dôvodu, že zostávam trčať ďalší rok na tej sprostej škole,  ale cítim sa byť zaseknutá.
Prvý raz sa mi niečo rozsypalo pod rukami len a len mojou vinou.  Prvý raz v živote som niečo skutočne posrala.
(A nemám to na koho zhodiť...)
Milé,  že sa to stalo až teraz.
Škoda však,  že ma to takto ťahá oveľa viac kamsi...
Do depresie.
Hádam...