Zahmlené spomienky

Svitalo. Svet sa už prebúdzal po ďalšej piatkovej noci, keď som ja ešte len zdolávala schody z pivničného baru, kde sme sa rozhodli stráviť s partiou divokú noc. Siahla som na kľučku a z posledných síl som od seba odtlačila ťažké drevené dvere vážiace pri najmenšom tonu. 
Toto nedomysleli, experti..
V prvej chvíli ma prekvapil studený vzduch tam vonku, ktorý okamžite zaútočil na moju odhalenú časť pokožky. Hneď na to som musela prižmúriť oči, kvôli jasnému svetlu slnka.
Až vtedy mi bolo jasné, že dnes som to trocha prehnala.
"Trocha"...
"Kašľať na to..." zamrmlala som si a so všetkou odhodlanosťou, ktorú som dokázala pozbierať, som sa pohla od otvorených dvier. Zazdalo sa mi, že sa takmer okamžite po tom, čo sa zavreli znova otvorili, no nestarala som sa o to, sústrediac sa radšej na krásne diery v chodníkoch, ktoré by sa s mojimi vražednými opätkami pravdepodobne nezniesli.
Nestarala som sa - pokiaľ som nepocítila ako sa nejaké prsty neobtočili okolo môjho zápästia. "Odchádzaš bez rozlúčky?" 
V tom hlase nebola výčitka, skôr pobavenie. Nebol mi až tak známy, ale niečo mi hovoril, aj ten dotyk na mojej pokožke vyvolával mravčenie, ktoré som sprvu pripisovala len príjemnému teplu jeho dlane.
I to asi boli dôvody prečo som sa mu nevytrhla ale otočila som sa tvárou k nemu.
Bol vysoký, v tej košeli, ktorú mal pri krku frajersky rozopnutú, mu musela byť zima, mal tmavé neposlušné vlasy a pery vykrivené v šibalskom úsmeve. 
Z prvého pohľadu mi prišiel ako len jeden z mnohých, s ktorými som sa za včerajšiu noc videla. Ten druhý bol už o niečom inom.
Až keď sa nám pohľady stretli sa moje mierne zahmlené spomienky rozhodli spolupracovať...

Dav ľudí na parkete, ktorí sa viac čí menej hýbali do rytmu jedného z najnovších diskotékových hitov. Džungľa rúk, nôh a tiel, cez ktorú som sa predierala za rukou, čo zvierala moje prsty. Narážala som do jedného za druhým, no smiala som sa. 
Bolo mi to jedno.
Dostali sme sa k  baru. Nezastali sme však. Videla som len ako môj "sprievodca" niečo naznačil barmanovi a pokračoval ďalej dozadu. Za bar, k dverám označeným zákazom vstupu. Otvoril ich a mňa vtiahol dnu. 
Zavretím dvier hlučný svet tam vonku trochu stíchol. Ozývali sa len duniace basy a môj doznievajúci smiech, keď som sa na neho dívala.
"Si blázon," skonštatovala som. 
Neodpovedal, len mi pustil ruku a ja som sa teda posunula bližšie k neveľkej kuchynskej linke, ktorá bola pravdepodobne vybavením miestnosti pre zamestnancov. Vysadla som si na ňu pohľad nespúšťajúc z jeho chrbta, kým sa neotočil späť ku mne s víťazoslávnym výrazom v tvári.
"Sľúbené šampanské!" Podával mi poloprázdnu otvorenú fľašu šampusu a ja som sa nepýtala, siahla som po nej a s úškrnom som si z nej odpila.
Zrejme moc.
Zabehlo mi a ja som sa rozkašľala. Opäť so smiechom. Už to bol znak toho, že alkoholu bolo na dnes zrejme dosť. Obom nám to však bolo jedno.
Len mi vzal z ruky fľašu a postavil ju na linku vedľa mňa. Zrazu stál blízko. 
Veľmi blízko.
Jeho dych som cítila na tvári a jeho pohľad sa mi vpíjal hlboko do očí, no cítila som ho až kdesi dolu pod sukňou. Priťahoval ma. Nepopierateľne. Neodvolateľne.
Naklonil sa a jeho pery sa vrátili na moje, tam kde si už vydobili svoje miesto na parkete. Zišiel nimi cez sánku nižšie na krk a jeho ruka sa rozhodla okúsiť jemnosť mojej pokožky na stehne. 
Vzdychla som a zahryzla som si do pery, čo on bral zjavne ako pozvanie, pretože sa mi zakliesnil medzi kolená a jednu nohu mi zakvačil okolo svojho boku, čím ma pritiahol úplne k svojmu telu.
Prsty som mu zaplietla do vlasov a zaklonila som hlavu perami sa mu obtrúc o ucho.
"Chcem ťa," šepla som bez dychu...

Zažmurkala som na toho chlapa, čo stále stál predo mnou a uškŕňal sa na mňa.
"Hej, to mám celkom vo zvyku," odpovedala som po chvíli na jeho prvotnú otázku. Spravila som však krok ešte bližšie k nemu a on ma automaticky objal okolo pása. Zrejme zachytil to moje zaváhanie, keď som sa šla postaviť na špičky. Nohy ma neposlúchali.
Dlaňami som sa mu však oprela o ramená a pobozkala som ho, ako v tej nie celkom jasnej spomienke. 
Mal tak chutne mäkké pery.
Nenechala som však ten bozk trvať dlho a so zvonivým smiechom, čo sa niesol vyľudnenou ulicou som sa odtiahla. Odstúpila som zas o krok dozadu a on neprotestoval. Nechal ma.
"To je škoda. Myslel som si, že mi dáš svoje číslo."
Len som hravo pokrútila hlavou. "Nie. Ak sa budeme mať ešte stretnúť, tak sa stretneme. Verím na osud," zaškerila som sa tentokrát ja a cúvla som ešte viac.
Posledný pohľad a otočila som sa smerom, kam som mala namierené predtým ako sa tu objavil. 
Vedela som, že nepôjde za mnou.
Nešiel. Len tam ešte chvíľu stál a ja som sa v hlave pobavene kochala tým jeho lišiackým úsmevom kráčajúc v ústrety vychádzajúcemu slnku...

Maličkosti vo svete veľkých pádov

Pôvodne mal byť tento článok o niečo inom. O krásnom slnečnom dni, o myšlienkach nad tým, že som typom akejsi "rozdvojenej ženy". Na jednej strane sladká, naivná a veriaca na happy endy. Na druhej strane divoška, čo miluje sex a provokovanie, tá čo si užíva tie okaté pohľady mužov, keď kráča okolo a ešte sa na nich vyzývavo usmeje. Čosi ako princezná a štetka dokopy.
Zvláštny mix, ja viem. Asi fakt trpím schizofréniou,ale čo už...
Zaujímalo by ma aký typom ženy/muža si ty. Obyčajný priemer, čo splynie v dave, alebo strhávaš rád/a pozornosť?
To len tak otázka do pléna.
Ale aby som sa vrátila k tomu o čom som chcela dnes hovoriť. Včera večer som mala skutočne zvláštnu náladu. Dusila som sa vo svojej milovanej internátnej izbe a mala som pocit, že tie steny sa naozaj z času na čas posunú bližšie k sebe, aby ma tam rozmáčkli na kašu, avšak tak rafinovane, aby som si to ani nevšimla. Prešibané steny! (A ja som cvok, viem..)
Pointa však zostáva v tom, že som sa pred desiatou večer vybrala sama na potulky mestom. Ozbrojená akurát tak prázdnou kabelkou, v ktorej bola len peňaženka s dokladmi a kľúče, a s mobilom v ruke. Aj ten by som nechala na izbe nebyť toho, že v tej chvíli sa stal mojim jediným spoločníkom.
Prečo?
Kvôli pípajúcemu messengeru a osobe, ktorá bola na druhej strane tej sprostej sociálnej siete. Nazvite si to kľudne závislosťou, ale ja som skrátka nechcela byť sama so svojimi myšlienkami, pretože boli príliš zmätené. A on tam so mnou strávil tu hodinu a pol čo som bola vonku, i keď vypisovanie si neznáša.
Iste, chýbala mi tam jeho fyzická prítomnosť, ale ako podotkol, človek nemôže mať všetko. (A to bol mimochodom celkom vtipný okamih, lebo ja som na to reagovalo vetou, že vždy ti niečo musí stáť v ceste a práve v tej chvíli som sa skoro zdrbala do diery na chodníku, lebo som sa nedívala na cestu, takže z toho vyplynulo, že človeku v ceste skutočne vždy niečo stojí. :D)
Od bežných každodenných tém, ku skazenosti dnešnej spoločnosti, cez amerických beatnikov 20. storočia, až k detskej naivnosti mojej osoby. Skákajúc z témy na tému ma vyviedol z toho zmätku vlastných myšlienok,bez toho, aby som o tom vlastne vedela.
Viem len toľko, že z pôvodnej pozície, keď som sedela na schodoch pamätníka a odvracala pohľad od tých občasných okoloidúcich, čo sa na mňa dívali ako na blázna, som sa presunula pod pamätník.
Do parku.
Na trávu.
So šialenou chuťou vyzuť sa. Pretože napriek ľuďom, ktorí tadiaľ v tú nočnú hodinu prechádzali, som sa točila po tráve. So smiechom som balansovala na obrubníku a spievala som si ako skutočný, papierovo potvrdený cvok, čo práve ušiel z psychiatrie.
Moja nálada sa zmenila z bodu -100000°C, minimálne na normálnu telesnú teplotu. A to len vďaka človeku, s ktorým sa poznám dokopy 5 dní.
Ponaučenie?
Nikdy nečakajte veľa a príde vždy ešte viac. Pretože z človeka, do ktorého som nevkladala žiadne nádeje a ani som si nemyslela, že budeme ešte niekedy v kontakte, sa vykľul prinajmenšom skvelý priateľ, s ktorým si rozumiem až neuveriteľne dobre.

Verte mi, ľudia sú nevyspytateľní...

Tak nenormálna normálnosť

Len obyčajné nedeľné ráno. Slnko za oknami bytu na štvrtom poschodí jasné svietilo a bolo akousi predzvesťou blížiacej sa jari. Nebolo to až tak neobvyklé počasie na polovicu marca. Vlastne nič na tej chvíli nebolo neobvyklé...
Len kuchyňa a v nej traja ľudia. On, ona a ja. Naše hlasy a smiech sa niesli bytom, keď sme sa rozprávali. O úplne bežných veciach - ako sú skúšky a sociálne siete. Nič čudné na študentov v našom veku. Žiadne ťažké témy, veď sme si len krátili čas pri príprave raňajok.
V miestnosti visela vôňa čerstvej kávy a toasty v pravidelných intervaloch vyskakovali z hriankovača, kde som už na nich čakala ja a na tanieri som ich potom podávala jemu, aby ich obložil šunkou a syrom. Na okamih mi to prišlo nacvičené, také stereotypné a každodenné, akoby to nebolo prvý raz.
A presne tá myšlienka mi uviazla v mysli, keď som si uvedomila, že na tejto normálnej chvíli, je niečo nenormálne.
Čo?
Tá atmosféra.
Harmónia medzi troma ľuďmi, ktorí spolu v skutočnosti nebývali. Tá rovnováha a vyváženosť, ktorá medzi nimi vznikla za jeden jediný víkend. Ten pocit, že tam boli všetci spolu a prišlo im to úplne prirodzené.
Prečo?
Pretože sme spolu za ten víkend prežili niečo, čo by väčšina ľudí bez otázok odsúdila...

Áno, boli sme sa vonku baviť - veď na to bol ten víkend predurčený. Áno, dali sme si pár pohárikov a smiali sme sa nad vtipmi, ktoré by niekomu mohli prísť vulgárne alebo drzé. Smiali sme sa na sebe navzájom, ale hlavne spolu.
Ako priatelia.
A to som ho spoznala len v ten večer. Lenže mali sme čosi spoločné. To čosi, čo zmazalo v tú noc hranice a my sme skončili spolu v jednej posteli.
Všetci traja.
Nahí. Plní energie a odhodlania prekročiť vytýčené línie všedných konvencii. Len on a my dve. Blázni, čo chceli skúsiť niečo nové.
A tú prvú noc to bolo skrátka niečo iné, prekročili sme vlastné limity, experimentovali. No nešlo o viac ako o sex. O telesné uspokojenie, o nič, na čo by sme spomínali. A tak on ráno odišiel do práce a my dve sme ešte dospávali rušnú noc.
Deň zbehol rýchlo. Veď sme boli kamarátky, nie také na život a na smrť ale istým spôsobom sme sa mali rady, lebo sme si boli podobné. Rovnako stratené existencie, ktoré sa zhodou okolnosti mali o čom rozprávať. A tak sme vybehli von do jarného slnka, prešli sme sa okolo jazera, užívali sme si ten pokoj a ticho, ktoré tam panovalo. Odpočívali sme, "meditovali".
Až večer sme obe akoby ožili a zavolali sme mu, že ho prídeme pozrieť. Malá krčma na okraji mesta nebola nóbl miestom pre ženy, no my sme sa len smiali na tom, ako sa nás snažil odradiť. Po ceste sme sa bavili na hororových verziách prostredia, do ktorého sme sa dobrovoľne chystali.
Nebolo to však až také hrozné.
S pohárom štrúdle v rukách sme sa smiali na pripitých zákazníkoch, malej dedinskej krčmi, ktorí sa nás snažili baliť. A on sa smial na nás, krútiac hlavou nad našou spontánnosťou. Asi pochopil, že my dve by sme zapadli kdekoľvek.
Tie dve hodiny do konca jeho pracovnej doby nám ubehli až nezvyčajne rýchlo. A tak sme sa nechali odviesť do bytu, zhodili veci a bez premýšľania všetci traja vliezli do vane plnej teplej vody a bubliniek. Na prvý pohľad to bolo praktické riešenie, aby sme sa rýchlo zbavili pachu alkoholu a cigariet, čo sa zavŕtal do našej pokožky. Ale tá chvíľa nabrala na intimite.
A nebolo to letmými dotykmi, keď mi kreslil po nohách, ani tým, že ona rozfukovala na naše tela zhluky penových bubliniek. Bolo to v čomsi inom. V tej samozrejmosti. V tom, že ani jeden z nás nad tým nepremýšľal, len sme si to užívali.
A tak opakujúci sa scenár z včerajšieho večera, i keď bol na prvý pohľad rovnaký, sa v skutočnosti zmenil.
Bola to tá istá izba, tá istá posteľ, tí istí ľudia. Len dotyky sa zmenili.
Nabrali na nehe, ubudlo z nich sebeckosti. Nešlo o to urobiť dobre sebe, ale posunúť rozkoš ďalej. Deliť sa, žiť, vychutnávať si ten moment spoločne...

Preto bola atmosféra v kuchyni v to ráno taká prirodzená. Šlo totiž o to, že tí "cudzí" ľudia si medzi sebou vytvorili puto, ktoré ich i napriek tomu, že mu nerozumeli držalo pokope.
A čo je na tom celom najzvláštnejšie?

Že to nebol len môj pocit....