(c)hladné pocity

Dávno som počula o tom, že to bolí. Ale veriť tomu? Vždy mi to prišlo patetické... Mantrou mi bolo,
že človek má v sebe zakorenenú priveľkú sebeckosť na to, aby sa trápil kvôli inému viac, ako kvôli sebe.

A predsa sa teraz na mňa z tmavého skla pootvoreného okna dívala len vlastná tvár. Akási bledá maska, ktorú som ani nepoznávala. 

Mala som nenormálnu chuť zapáliť si. Cigarety, trávu, čokoľvek... Len pre nejaké to masochistické ukojenie chúťok cítiť v hrdle ten pálivý pocit dymu vchádzajúceho  do pľúc.

Dilema

A zas tu sedím. Už niekoľko hodín zhrbená za počítačom nad hlúpou seminárkou, ktorá sa nie a nie dopísať.

Prečo? Pretože hlavou som, kdesi úplne inde. Pri ňom - od neho. Zmätená z toho, čo má prísť, by som najradšej zastavila čas. Alebo si aspoň vytvorila vlastnú dúhovú bublifukovú bublinku, v ktorej by som si pokojne nažívala a vykašľala sa na celý svet - to by bol pekný život...

Ale nie. 

Namiesto toho som hodená do sveta "veľkých rozhodnutí". Bez možnosti vysvetliť niekomu, že ja v skutočnosti vôbec NEVIEM, čo chcem.

Vlastne mám len dve možnosti: 1) odísť - užiť si 5 mesiacov v dokonalej dovolenkovej destinácii. Ďaleko od každodenného stereotypu. Spoznať nových ľudí. Zabaviť sa. Pracovať. Získať skúsenosti. Zarobiť si. - A najmä naivne dúfať, že keď sa vrátim ešte stále medzi nami zostane aspoň kúsok toho, čo máme teraz. Ale viete, 5 mesiacov je 5 mesiacov. (Čo je na jednej strane aj výhoda, keď skončíte v medziročníku a aj tak doma nemáte čo robiť.)

2) ostať - užiť si mesiac voľna. Odísť s ním k "slovenskému moru". Preč od každodenného stereotypu. Spoznať nových ľudí. Zabaviť sa. Pracovať. Získať skúsenosti. Niečo si zarobiť si. - A stráviť "romantické prázdniny" na bláznivých žúrkach spolu, s tým, že by sme si vlastne skúsili spoločné bývanie.

Ale vlastne mám len večnú ženskú dilemu, či dať prednosť srdcu alebo hlave. Byť chlap, tak nad tým uvažovať nemusím...