Tak trocha som sa v tom už začala strácať. Plány do budúcnosti, sny, fantázie. Všetko sa to zlialo do jedného.
Čas sa v jednom okamihu z nenazdania zastavil.
Mám pocit, že najbližší rok sa neposuniem absolútne nikam. A to nie len z toho dôvodu, že zostávam trčať ďalší rok na tej sprostej škole, ale cítim sa byť zaseknutá.
Prvý raz sa mi niečo rozsypalo pod rukami len a len mojou vinou. Prvý raz v živote som niečo skutočne posrala.
(A nemám to na koho zhodiť...)
Milé, že sa to stalo až teraz.
Škoda však, že ma to takto ťahá oveľa viac kamsi...
Do depresie.
Hádam...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára