Zrazu mi zostala zima.
Ruky sa mi triasli, keď som sa vtedy chystala stlačiť send. Akoby
som ja bola tá, čo spravila niečo zlé a teraz sa bojí ako jej
priznanie príjme.
A pritom to bolo inak...
jediné, čo som chcela bolo vysvetlenie.
No to neprichádzalo, ani
žiadna odpoveď. Nič. Len to prázdne ubíjajúce ticho viselo v
tme s plynúcim časom.
Triaška postupne prešla,
aj tie výčitky v mojej hlave. Ale nemýľte si to – neboli to
výčitky voči nemu. Naopak výčitky voči mne, že kazím niečo,
čo dokázalo byť tak krásne...
Aké stupídne.
Lenže inak to
nešlo.Všetok hnev na neho sa už minul, odplavil sa s plačom z
pred pár týždňov a zostalo zmierenie. Akási naivná predstava,
že to zas môže byť dobré.
Avšak aspoň jednu
normálnu myšlienku toto hlúpe nočné rozjímanie predsa
prinieslo. Pochopenie, že sa väčšina ľudí mýli v tak banálnej
veci – to nie je láska, čo bolí. To dôvera, nádeje a
očakávania.
Láska je všetko to
krásne. Ten pocit šťastia, keď ste pri druhom človeku spokojný.
To, keď pri ňom ležíte a chúlite sa v jeho objatí. To, keď vám
hladí vlasy a vám sa na perách usadí patetický úsmev bláznov.
Lenže práve to ako
blízko ho k sebe pustíte, definuje aj vašu hranicu dôvery k nemu.
A práve tá potvora bolí, keď ju niekto zradí. Tá a nenaplnené
očakávania spolu s náhlou dezilúziou.
Bolí až ten moment, keď
si uvedomíte, že nie všetko je tak dokonalé ako ste si mysleli.
Avšak to už nie je jeho chyba...
Tak aby som sa vrátila
na začiatok – vlastne som si týmto premýšľaním dokázala len
to, že si za to môžem sama. Nikto ma nenútil dôverovať, nikto
mi nekázal niečo očakávať. To len tá moja hlava si vytvorila
akési fantázie, ktoré sa ukázali byť nepravdivé.
Asi len jedna vec – tak
mi treba...
