"It´s just... A lot of things had changed..." Ramenom som sa opierala o jeho plece, ale môj pohľad smeroval kamsi úplne inam. Ponad zátoku, až na druhú stranu útesu, kde blikali svetlá pouličných lámp a prechádzajúcich aut, ktoré odtiaľto z hora vyzerali smiešne malé.
On sa však len zasmial a ja som pevnejšie v prstoch zovrela plechovku piva. Vraj prečo sa čudujem, tu sa vzťahy menia. Hlavne ak už trvajú nejaký čas. Slnko, more, chlast a baby v bikinách všade na okolo.
Mal pravdu... na druhej strane - to on sedel doma (v našom spoločnom byte) na zadku, zatiaľ čo ja som sa po ďalšej z našich hádok vybrala von.
S kolegom.
Na útes. Zvláštne okúzľujúce miesto - obzvlášť pod hviezdami, pri ťahavých tónov romantických piesni Eda Sheerana a zvukoch vĺn narážajúcich o poprežie.
Rande?
Možno by to tak pôsobilo. Pre mňa však predstavoval on len rozptýlenie od tých našich večných hádok, ktoré skrátka asi museli prísť, keď sme si najskôr zvykali na ten obmedzený spoločný čas a potom naopak na to, že sme permanentne spolu.
Z extrému do extrému... ale to sme boli prosto my... vždycky to tak bolo.
Aj na Slovensku aj teraz na Malte. My sme sa skrátka nezmenili a tá myšlienka mi vyčarovala úsmev na tvári aj vtedy, aj teraz keď hľadim na blikajúci kurzor a snažím sa usporiadať myšlienky.
Jedinou podstatnou ale je len to, že v ten večer som sa vrátila domov k nemu a aj keď sme sa nerozprávali vliezla som k nemu do postele a objala som ho. Zaspávala som tak na svojom najobľúbenejšom mieste - na jeho hrudi - vediac, že presne tam patrím, aj keď to teraz nie je práve ideálne.
Možno dospievam... a možno som naopak naivná, keď verím na happy endy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára