Natiahla som k nemu ruku a ozval sa zvuk štrngnutia pohárov.
Usmiala som sa. Koľká romantika...
Sedeli sme s vínom na zemi v jeho detskej izbe. Pred nami otvorený kufor a za nami vyprázdnená skriňa. Tvrdil, že začíname novú kapitolu našich životov. Patetické? Možno, ale bolo na tom niečo pravdy.
Odchádzali sme predsa spolu - na slnečný ostrov v Stredozemnom mori. Pred nami malo byť krásne leto - 5 mesiacov preč od všetkých, ktorých poznáme - len my dvaja a nové zážitky / dobrodrúžstva / skúsenosti.
Vtedy som to brala ako splnený sen. Moja dilema sa predsa vyriešila sama a takto budem s ním a ešte aj tam, kde som chcela byť.
Keď však nad tým teraz uvažujem, malo my napadnúť, že to bude skôr skúška nášho vzťahu...
Zavrela som oči a prevrátila som sa nabok. Nevedela som spať - dnes to však nebolo dôsledkom tepla v hotelovej izbe. Jediný problém bol, že som pred očami mala stále ten jeho kyslý úškrn, keď sa potiahol na stoličke bližsie ku mne a oprel sa lakťami o stôl.
"Neviem to vysvetliť, skrátka si s tebou akosi nemám čo povedať. Sedíme tu na pive ako dvaja úplne cudzí ľudia - z úplne iných svetov."
Tie slová zaboleli, avšak mal pravdu. Odkedy sme prišli sem pracovala som od rána do večera, 6 dní v týždni. Nebol čas sa vídať. A zatiaľ čo on zbieral nové zážitky s partiou spolubývajúcich, ja som trávila čas zavretá v hotelovom komplexe.
Práca animátorky je skrátka o tom - s hosťami tráviš všetok svoj čas. Začínaš ráno a končíš v noci. Bavíš sa so stovkami ľudí za jeden deň, vypočuješ si desiatky príbehov, dostaneš pozvanie na množstvo nových miest. Avšak to sa týkalo len mňa - jeho to moje táranie o Mexiku, Austrálii či Rumúnsku nezaujímalo. A ani moje tréningy a večerné vystúpenia, tanec bol mojou vášňou, nie jeho.
Odcudzili sme sa... to sa prosto stáva.
"Neznamená to, že sa chcem s tebou rozísť," dodal. Ale určite?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára