Toto nedomysleli, experti..
V prvej chvíli ma prekvapil studený vzduch tam vonku, ktorý okamžite zaútočil na moju odhalenú časť pokožky. Hneď na to som musela prižmúriť oči, kvôli jasnému svetlu slnka.
Až vtedy mi bolo jasné, že dnes som to trocha prehnala.
"Trocha"...
"Kašľať na to..." zamrmlala som si a so všetkou odhodlanosťou, ktorú som dokázala pozbierať, som sa pohla od otvorených dvier. Zazdalo sa mi, že sa takmer okamžite po tom, čo sa zavreli znova otvorili, no nestarala som sa o to, sústrediac sa radšej na krásne diery v chodníkoch, ktoré by sa s mojimi vražednými opätkami pravdepodobne nezniesli.
Nestarala som sa - pokiaľ som nepocítila ako sa nejaké prsty neobtočili okolo môjho zápästia. "Odchádzaš bez rozlúčky?"
V tom hlase nebola výčitka, skôr pobavenie. Nebol mi až tak známy, ale niečo mi hovoril, aj ten dotyk na mojej pokožke vyvolával mravčenie, ktoré som sprvu pripisovala len príjemnému teplu jeho dlane.
I to asi boli dôvody prečo som sa mu nevytrhla ale otočila som sa tvárou k nemu.
Bol vysoký, v tej košeli, ktorú mal pri krku frajersky rozopnutú, mu musela byť zima, mal tmavé neposlušné vlasy a pery vykrivené v šibalskom úsmeve.
Z prvého pohľadu mi prišiel ako len jeden z mnohých, s ktorými som sa za včerajšiu noc videla. Ten druhý bol už o niečom inom.
Až keď sa nám pohľady stretli sa moje mierne zahmlené spomienky rozhodli spolupracovať...
Dav ľudí na parkete, ktorí sa viac čí menej hýbali do rytmu jedného z najnovších diskotékových hitov. Džungľa rúk, nôh a tiel, cez ktorú som sa predierala za rukou, čo zvierala moje prsty. Narážala som do jedného za druhým, no smiala som sa.
Bolo mi to jedno.
Dostali sme sa k baru. Nezastali sme však. Videla som len ako môj "sprievodca" niečo naznačil barmanovi a pokračoval ďalej dozadu. Za bar, k dverám označeným zákazom vstupu. Otvoril ich a mňa vtiahol dnu.
Zavretím dvier hlučný svet tam vonku trochu stíchol. Ozývali sa len duniace basy a môj doznievajúci smiech, keď som sa na neho dívala.
"Si blázon," skonštatovala som.
Neodpovedal, len mi pustil ruku a ja som sa teda posunula bližšie k neveľkej kuchynskej linke, ktorá bola pravdepodobne vybavením miestnosti pre zamestnancov. Vysadla som si na ňu pohľad nespúšťajúc z jeho chrbta, kým sa neotočil späť ku mne s víťazoslávnym výrazom v tvári.
"Sľúbené šampanské!" Podával mi poloprázdnu otvorenú fľašu šampusu a ja som sa nepýtala, siahla som po nej a s úškrnom som si z nej odpila.
Zrejme moc.
Zabehlo mi a ja som sa rozkašľala. Opäť so smiechom. Už to bol znak toho, že alkoholu bolo na dnes zrejme dosť. Obom nám to však bolo jedno.
Len mi vzal z ruky fľašu a postavil ju na linku vedľa mňa. Zrazu stál blízko.
Veľmi blízko.
Jeho dych som cítila na tvári a jeho pohľad sa mi vpíjal hlboko do očí, no cítila som ho až kdesi dolu pod sukňou. Priťahoval ma. Nepopierateľne. Neodvolateľne.
Naklonil sa a jeho pery sa vrátili na moje, tam kde si už vydobili svoje miesto na parkete. Zišiel nimi cez sánku nižšie na krk a jeho ruka sa rozhodla okúsiť jemnosť mojej pokožky na stehne.
Vzdychla som a zahryzla som si do pery, čo on bral zjavne ako pozvanie, pretože sa mi zakliesnil medzi kolená a jednu nohu mi zakvačil okolo svojho boku, čím ma pritiahol úplne k svojmu telu.
Prsty som mu zaplietla do vlasov a zaklonila som hlavu perami sa mu obtrúc o ucho.
"Chcem ťa," šepla som bez dychu...
Zažmurkala som na toho chlapa, čo stále stál predo mnou a uškŕňal sa na mňa.
"Hej, to mám celkom vo zvyku," odpovedala som po chvíli na jeho prvotnú otázku. Spravila som však krok ešte bližšie k nemu a on ma automaticky objal okolo pása. Zrejme zachytil to moje zaváhanie, keď som sa šla postaviť na špičky. Nohy ma neposlúchali.
Dlaňami som sa mu však oprela o ramená a pobozkala som ho, ako v tej nie celkom jasnej spomienke.
Mal tak chutne mäkké pery.
Nenechala som však ten bozk trvať dlho a so zvonivým smiechom, čo sa niesol vyľudnenou ulicou som sa odtiahla. Odstúpila som zas o krok dozadu a on neprotestoval. Nechal ma.
"To je škoda. Myslel som si, že mi dáš svoje číslo."
Len som hravo pokrútila hlavou. "Nie. Ak sa budeme mať ešte stretnúť, tak sa stretneme. Verím na osud," zaškerila som sa tentokrát ja a cúvla som ešte viac.
Posledný pohľad a otočila som sa smerom, kam som mala namierené predtým ako sa tu objavil.
Vedela som, že nepôjde za mnou.
Nešiel. Len tam ešte chvíľu stál a ja som sa v hlave pobavene kochala tým jeho lišiackým úsmevom kráčajúc v ústrety vychádzajúcemu slnku...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára