Len kuchyňa a v nej traja ľudia. On, ona a ja. Naše hlasy a smiech sa niesli bytom, keď sme sa rozprávali. O úplne bežných veciach - ako sú skúšky a sociálne siete. Nič čudné na študentov v našom veku. Žiadne ťažké témy, veď sme si len krátili čas pri príprave raňajok.
V miestnosti visela vôňa čerstvej kávy a toasty v pravidelných intervaloch vyskakovali z hriankovača, kde som už na nich čakala ja a na tanieri som ich potom podávala jemu, aby ich obložil šunkou a syrom. Na okamih mi to prišlo nacvičené, také stereotypné a každodenné, akoby to nebolo prvý raz.
A presne tá myšlienka mi uviazla v mysli, keď som si uvedomila, že na tejto normálnej chvíli, je niečo nenormálne.
Čo?
Tá atmosféra.
Harmónia medzi troma ľuďmi, ktorí spolu v skutočnosti nebývali. Tá rovnováha a vyváženosť, ktorá medzi nimi vznikla za jeden jediný víkend. Ten pocit, že tam boli všetci spolu a prišlo im to úplne prirodzené.
Prečo?
Pretože sme spolu za ten víkend prežili niečo, čo by väčšina ľudí bez otázok odsúdila...
Áno, boli sme sa vonku baviť - veď na to bol ten víkend predurčený. Áno, dali sme si pár pohárikov a smiali sme sa nad vtipmi, ktoré by niekomu mohli prísť vulgárne alebo drzé. Smiali sme sa na sebe navzájom, ale hlavne spolu.
Ako priatelia.
A to som ho spoznala len v ten večer. Lenže mali sme čosi spoločné. To čosi, čo zmazalo v tú noc hranice a my sme skončili spolu v jednej posteli.
Všetci traja.
Nahí. Plní energie a odhodlania prekročiť vytýčené línie všedných konvencii. Len on a my dve. Blázni, čo chceli skúsiť niečo nové.
A tú prvú noc to bolo skrátka niečo iné, prekročili sme vlastné limity, experimentovali. No nešlo o viac ako o sex. O telesné uspokojenie, o nič, na čo by sme spomínali. A tak on ráno odišiel do práce a my dve sme ešte dospávali rušnú noc.
Deň zbehol rýchlo. Veď sme boli kamarátky, nie také na život a na smrť ale istým spôsobom sme sa mali rady, lebo sme si boli podobné. Rovnako stratené existencie, ktoré sa zhodou okolnosti mali o čom rozprávať. A tak sme vybehli von do jarného slnka, prešli sme sa okolo jazera, užívali sme si ten pokoj a ticho, ktoré tam panovalo. Odpočívali sme, "meditovali".
Až večer sme obe akoby ožili a zavolali sme mu, že ho prídeme pozrieť. Malá krčma na okraji mesta nebola nóbl miestom pre ženy, no my sme sa len smiali na tom, ako sa nás snažil odradiť. Po ceste sme sa bavili na hororových verziách prostredia, do ktorého sme sa dobrovoľne chystali.
Nebolo to však až také hrozné.
S pohárom štrúdle v rukách sme sa smiali na pripitých zákazníkoch, malej dedinskej krčmi, ktorí sa nás snažili baliť. A on sa smial na nás, krútiac hlavou nad našou spontánnosťou. Asi pochopil, že my dve by sme zapadli kdekoľvek.
Tie dve hodiny do konca jeho pracovnej doby nám ubehli až nezvyčajne rýchlo. A tak sme sa nechali odviesť do bytu, zhodili veci a bez premýšľania všetci traja vliezli do vane plnej teplej vody a bubliniek. Na prvý pohľad to bolo praktické riešenie, aby sme sa rýchlo zbavili pachu alkoholu a cigariet, čo sa zavŕtal do našej pokožky. Ale tá chvíľa nabrala na intimite.
A nebolo to letmými dotykmi, keď mi kreslil po nohách, ani tým, že ona rozfukovala na naše tela zhluky penových bubliniek. Bolo to v čomsi inom. V tej samozrejmosti. V tom, že ani jeden z nás nad tým nepremýšľal, len sme si to užívali.
A tak opakujúci sa scenár z včerajšieho večera, i keď bol na prvý pohľad rovnaký, sa v skutočnosti zmenil.
Bola to tá istá izba, tá istá posteľ, tí istí ľudia. Len dotyky sa zmenili.
Nabrali na nehe, ubudlo z nich sebeckosti. Nešlo o to urobiť dobre sebe, ale posunúť rozkoš ďalej. Deliť sa, žiť, vychutnávať si ten moment spoločne...
Preto bola atmosféra v kuchyni v to ráno taká prirodzená. Šlo totiž o to, že tí "cudzí" ľudia si medzi sebou vytvorili puto, ktoré ich i napriek tomu, že mu nerozumeli držalo pokope.
A čo je na tom celom najzvláštnejšie?
Že to nebol len môj pocit....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára