Maličkosti vo svete veľkých pádov

Pôvodne mal byť tento článok o niečo inom. O krásnom slnečnom dni, o myšlienkach nad tým, že som typom akejsi "rozdvojenej ženy". Na jednej strane sladká, naivná a veriaca na happy endy. Na druhej strane divoška, čo miluje sex a provokovanie, tá čo si užíva tie okaté pohľady mužov, keď kráča okolo a ešte sa na nich vyzývavo usmeje. Čosi ako princezná a štetka dokopy.
Zvláštny mix, ja viem. Asi fakt trpím schizofréniou,ale čo už...
Zaujímalo by ma aký typom ženy/muža si ty. Obyčajný priemer, čo splynie v dave, alebo strhávaš rád/a pozornosť?
To len tak otázka do pléna.
Ale aby som sa vrátila k tomu o čom som chcela dnes hovoriť. Včera večer som mala skutočne zvláštnu náladu. Dusila som sa vo svojej milovanej internátnej izbe a mala som pocit, že tie steny sa naozaj z času na čas posunú bližšie k sebe, aby ma tam rozmáčkli na kašu, avšak tak rafinovane, aby som si to ani nevšimla. Prešibané steny! (A ja som cvok, viem..)
Pointa však zostáva v tom, že som sa pred desiatou večer vybrala sama na potulky mestom. Ozbrojená akurát tak prázdnou kabelkou, v ktorej bola len peňaženka s dokladmi a kľúče, a s mobilom v ruke. Aj ten by som nechala na izbe nebyť toho, že v tej chvíli sa stal mojim jediným spoločníkom.
Prečo?
Kvôli pípajúcemu messengeru a osobe, ktorá bola na druhej strane tej sprostej sociálnej siete. Nazvite si to kľudne závislosťou, ale ja som skrátka nechcela byť sama so svojimi myšlienkami, pretože boli príliš zmätené. A on tam so mnou strávil tu hodinu a pol čo som bola vonku, i keď vypisovanie si neznáša.
Iste, chýbala mi tam jeho fyzická prítomnosť, ale ako podotkol, človek nemôže mať všetko. (A to bol mimochodom celkom vtipný okamih, lebo ja som na to reagovalo vetou, že vždy ti niečo musí stáť v ceste a práve v tej chvíli som sa skoro zdrbala do diery na chodníku, lebo som sa nedívala na cestu, takže z toho vyplynulo, že človeku v ceste skutočne vždy niečo stojí. :D)
Od bežných každodenných tém, ku skazenosti dnešnej spoločnosti, cez amerických beatnikov 20. storočia, až k detskej naivnosti mojej osoby. Skákajúc z témy na tému ma vyviedol z toho zmätku vlastných myšlienok,bez toho, aby som o tom vlastne vedela.
Viem len toľko, že z pôvodnej pozície, keď som sedela na schodoch pamätníka a odvracala pohľad od tých občasných okoloidúcich, čo sa na mňa dívali ako na blázna, som sa presunula pod pamätník.
Do parku.
Na trávu.
So šialenou chuťou vyzuť sa. Pretože napriek ľuďom, ktorí tadiaľ v tú nočnú hodinu prechádzali, som sa točila po tráve. So smiechom som balansovala na obrubníku a spievala som si ako skutočný, papierovo potvrdený cvok, čo práve ušiel z psychiatrie.
Moja nálada sa zmenila z bodu -100000°C, minimálne na normálnu telesnú teplotu. A to len vďaka človeku, s ktorým sa poznám dokopy 5 dní.
Ponaučenie?
Nikdy nečakajte veľa a príde vždy ešte viac. Pretože z človeka, do ktorého som nevkladala žiadne nádeje a ani som si nemyslela, že budeme ešte niekedy v kontakte, sa vykľul prinajmenšom skvelý priateľ, s ktorým si rozumiem až neuveriteľne dobre.

Verte mi, ľudia sú nevyspytateľní...