V jednej chvíli sa zdalo všetko normálne. Boli sme kamarátky. Jedne z tých, čo si rozumejú, sú naladené na
Boli sme si zvláštne podobné...
Tie, ktoré normálni priemerní ľudia označovali za extravagantné divošky, či poprípade nadržané štetky. Aj také bolo. Závistlivé pohľady šedých myšiek sa skrátka niekedy nedali prehliadať. A to nie sme dokonalé krásky z prehliadkových mól - len stačilo nahodiť úsmev, byť spontánna a priateľská. Ale to ony nechápali.
A tak sme si plávali dve proti prúdu a ignorovali reči, čo o nás kolovali na intráku.
Spojilo nás to. Preto bolo ľahké kývnuť, keď ma zavolala k sebe domov na víkend. Vraj sa zabavíme, zoznámi ma so svojim kamarátom, pokecáme, čosi popijeme, zatancujeme si... To všetko bolo, ale ten príbeh poznáte. Traja alkoholom nabudení, mladí ľudia v jednej posteli. O tom som už totiž písala.
Nepísala som však o tej žiarlivosti, ktorá v nej začala rásť po tom, čo sme sa ja a on neprestali kontaktovať. Dlhé konverzácie na facebooku, hodinové telefonáty na skype a vzrastajúca túžba spoznať sa lepšie, lebo sme prišli na to, že sme si nesadli len v posteli.
No pre ňu to bolo ťažké. Mala pocit, že jej ho chcem vziať. Jej kamaráta, jej bútľavú vŕbu, jej bývalého priateľa. Avšak to ešte ten hnev potláčala. Veď sme boli každý v inom meste, v bezpečnej vzdialenosti od seba a ona medzi nami. Azda preto sa predo mnou tvárila, že sa nič nedeje a rozprávala sa so mnou normálne.
Prvý zlom prišiel, keď prišiel na víkend za mnou na intrák. Zvláštne pokojný a magicky opojný čas. Strávili sme ho smiechom, popíjaním piva, dlhými rozhovormi, žúrkov i vylehovaním na tráve v parku. Dokonca sme si piekli palacinky a boli to tak čarovne normálne chvíle, až som sa pri nich bála dýchať, aby sa nerozpadli. Cítila som sa pri ňom byť sama sebou Nič mi nechýbalo.
Až v ten posledný deň sa to zvrtlo, keď mu ráno volala, či je v našom meste. Spustili sa smskové útoky plné výčitiek. No zdalo sa, že to predýcha. Veď sa utešovala myšlienkou, že medzi nami ide len o sex, čo dala jasne najavo krátkou a výstižnou otázkou či " si nemôžeme nájsť každý svoju vlastnú trtkanicu".
Pár krát sme potom na seba narazili. Usmiali sa, pozdravili, prehodili pár slov, ale nemali sme ani jedna čas na dlhé vykecávanie. Myslela som si, že to bude v pohode, tak som ani neriešila či je dobrý nápad ísť zas za ním. Samozrejme, že sa o tom dozvedela. A nerobila scény. Aspoň sa tvárila, že to akceptuje a je s tým zmierená. I keď už ju asi hlodala myšlienka, že sa začíname vídať nejako často.
Posledným klincom do rakvy sa zrejme stala správa, že spolu ideme na výlet do Budapešte, len tak, v strede týždňa, lebo prečo nie? Sledujúc však správy z FB som si ale uvedomila, že mi ju už nezobrazuje v priateľoch a skúšajúc otvoriť jej stránku som prišla na to, že si ma vlastne blokovala.
A takto som sa stala nežiadanou osobou, len preto, že mám rada niekoho zo zakázaného teritória, kam by "pravá kamarátka" nikdy siahnuť nemala. Ako by ste sa zachovali na mojom mieste vy?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára