What is love

Čo je to láska? Ten okamih, keď sa jeden druhému dívate do očí a máte pocit, že v nich je všetko, čo ste kedy hľadali? To, keď ho objímete a cítite sa zrazu v bezpečí a spokojne? Alebo to, keď sa zobudíte uprostred noci na chrápanie a aj tak sa len usmejete a pritúlite sa ešte bližšie k zdroju toho otravného zvuku?
Ja sama netuším, čo je láska. Popravde si myslím, že som ešte ani nikdy skutočne nebola zamilovaná. Preto vždy, keď príde nejaký pocit, ktorý by sa jej mohol aspoň z diaľky podobať, ma to zasiahne a zvykla som od toho utekať čo najďalej.
Čosi sa ale zmenilo.
Moje vnímanie?
Ten pocit?
Možno nastala zmena len v tom, že to prišlo tak zrazu, nečakane a potichu.
Stal sa súčasťou môjho života tak nenútene, že ma ani nenapadlo riešiť otázku lásky. Bol len známy, potom kamarát a boh vie čo je teraz. Viem len toľko, že keď som pri ňom je mi dobre. Že sa vždy máme o čom rozprávať. Že nás baví to naše večné vyrývanie a že je svet bezstarostnejší v jeho blízkosti. Akoby ste sa zrazu na všetko dokázali pozerať s nadhľadom. Z akejsi lepšej perspektívy.
A potom sú tu tie momenty, čo sa vám vryjú do pamäti svojou prirodzenosťou a spontánnosťou. Tie chvíle, pri ktorých, ak by ste boli len prizerajúci sa okoloidúci, krútili hlavou nad tým šialenstvom, čo sa odohráva pred vašimi očami, alebo by vám bolo na vracanie z toho, aké moc sladké to je. Ale keď ste toho súčasťou, je to iné...
O čom hovorím?
O takých maličkostiach ako je držanie sa za ruky, keď kráčate po ulici. O tých dlhých pohľadoch do očí, keď ležíte vedľa seba. O tom, že keď sedíte niekde na terase potiahne vás so stoličkou bližšie k sebe, alebo si požiada o pusu.
Hovorím však aj o tých chvíľach, keď si spolu vybehnete na piknik na pamätník a žeriete palacinky pred celou grupou cvičiacich parcouristou a smejete sa na tom, že ste celí zakydaní od džemu. O tom, keď začnete spontánne večer tancovať na vysvietenom námestí len preto, že hrajú pieseň, ktorú ste predtým počúvali spolu. O výlete do Budapešte, keď zdrhnete od sprievodcu a niekoľko krát sa spolu stratíte, ale neriešite to, vychutnávate si tie chvíle, lebo ste spolu a máte možnosť objaviť niečo nové. O chodení na boso po uliciach, blázniac sa ako malé deti, ale aj po lození po hromozvode, aby ste sa dostali cez balkón do internátnej izby.
A potom sú tu ešte každodenné správy, telefonáty a hodinové skype-y. Prvé priznania, že vám na tom druhom záleží a srandičky ako "poďme sa zaľúbiť".
Či je toto láska?
Popravde, ja fakt NETUŠÍM. Ale keď sa ma moja spolubývajúca a skvelá kamarátka včera spýtala, či zatiaľ nechytám z toho záchvaty paniky, mohla som s čistým svedomím povedať nie. Zatiaľ sa toho nebojím. A popravde ako prvému mužovi vo svojom živote mu dôverujem...